|
I´m
not your fuckin´ Messiah
„Ta
generácia, ktorá by označila Kurta alebo mňa za svojho hovorcu musí
byť naozaj skurvená." -- Eddie Vedder
O tri týždne hrali Pearl Jam v Paramount Theatre v New Yorku a
vyzeralo to, že to bude ich posledná šou v ďalekej budúcnosti.
Allan Jones bol na tom koncerte a v tomto exkluzívnom rozhovore sa
rozpráva s Eddiem Vedderom o smrti Kurta Cobaina, o psychickom vypätí
z nechcenej slávy a ako môže taký veľký vplyv na obrovskú masu ľudí
úplne rozpoliť človeka.
„Vieš," vraví Eddie trasľavým a chrapľavým hlasom, ktorý
nie je o nič hlasnejší ako šepot: „Vždy som si myslel, že ja pôjdem
prvý." Nikto z nás nič po tomto dlho nehovorí. Je tu také
ticho, že môžem počuť tlkot môjho srdca, ťažko rospoznateľný
pulz. Eddie hľadí na podlahu a snaží sa preniknúť pohľadom cez ňu.
To ticho sa nedá vydržať.
„Neviem, prečo som si to myslel," povie konečne. „Ono to
proste vyzeralo, že to tak bude. Nemyslím si, že som ho poznal veľmi
dobre - od toho to bolo asi daľeko. Ale, svojím spôsobom, vždy som
vedel, že tu má byť. A teraz je to také ťažké naozaj uveriť, že
tu už nie je. Stále o ňom hovorím, akoby tu ešte bol, chápeš...Neviem
sa s tým vyrovnať. Nedáva to žiadny zmysel."
„Pamätám si, keď to s ním bolo zlé v Ríme - vôbec som si vtedy
neuvedomil, že to bol vlastne pokus o samovraždu - bol som práve v
Seattli. Šiel som von, aby som sa niekde najedol a zbadal som tie
nadpisy na novinách. To, že bol v kóme. Ja som proste začal šalieť.
Hneď som utekal domov a vybavil pár telefónov, pričom som sa snažil
prísť na to, čo sa to kurva stalo. Potom som sa začal prechádzať
po dome a začal som plakať."
„Stále som opakoval: Neodchádzaj, kurva, hlavne teraz neodchádzaj...Stále
som myslel na to, že ak odíde, som v riti."
„Kde
si práve bol, keď si počul, že sa zabil?"
„Bol
som v hotelovej izbe vo Washingtone D.C., v izbe, ktorú som totálne
zničil."
Jeho hlas zase slabne do strašidelného ticha. Chvíľu tu takto sedíme,
čas sa vlečie, nikto z nás sa nemá k tomu niečo povedať.
Atmosféra je napätá. Som veľmi unavený a postupne začínam strácať
pozornosť, keď zrazu Eddie odkopne stoličku cez celú šatňu do
steny, ktorú stolička zasiahla so strašným lomozom, vďaka ktorému
som sa celý vydesený zo toho šoku vrátil k zmyslom.
„Do piče so všetkým!" zasyčal s hroznou prudkosťou a neviem,
kam tým mieril. „Všetci títo ľudia," hovorí, „všetci sa
zhodujú na tom, že jeho smrť bola nevhnutná...tak, ak bola nevyhnutná
pre neho, tak je potom nevyhnutná
aj pre mňa, ak to takto pôjde ďalej. A to je ten dôvod, prečo toto
môže byť našou poslednou šou v celej skurvenej budúcnosti. Kurtova
smrť všetko zmenila. Neviem, či toto môžem ešte robiť ďalej."
„Pozri, ľudia ako ja a on, my nemôžeme byť skutoční. To si
protirečí. Nemôžeme byť tí ľudia, ktorí len píšu tieto pesničky.
Musíme zodpovedať očakávaniam miliónov ľudí. A to sa nedá.
A okrem toho, úplne navrchu sú tie cynické médiá. Do piče s tým,
do piče s nimi. Po celú dobu len testujú tvoju čestnosť. Nezáleží
na tom, čo hovoríš, nezáleží na tom, čo robíš, podľa nich je
to vždy prevrátené. Pre nich je to všetko len skurvená hra. Lebo to
je práve to, čo robia oni. To je to, čo si myslia, že to je -
skurvená hra. Nevedia, čo je skutočné a čo nie. A keď sa tu zrazu
objaví niekto, kto chce byť normálny, oni nevidia žiaden pojebaný
rozdiel.
Takže, keď povieš: ,Nie, ja nehrám tú vašu skurvenú hru. Nechcem
sa na tom podieľať...nerobím toto, a nerobím hento...' oni si stále
myslia, že si toho súčasťou. Nemôžu proste akceptovať to, že ty
nechceš byť súčasťou toho celého, že ty si ani nikdy toho súčasťou
nebol. Proste si myslia, že je to naopak. Nejako to je proste pre nich
skurvene naopak. A preto je to také ťažké pre niekoho, kto sa pokúša
byť čestný. Tak, kurva, srať na to."
Eddie prerušuje reč, aby sa nadýchol, a je cítiť únavu a prichádzajúcu
hystériu ako z neho prúdi vo vlnách. Už mám pocit, že povedal všetko,
keď zrazu naberá druhý dych.
„A ďalšia vec," zrazu skríkne, a ja sa strhnem. „Nehovorili
sme o tom ešte nikdy, ale hovoril si, ako by sme my dvaja boli úplne
odlišní ľudia (Eddie a Kurt,pozn.), ale pravdepodobne sme mali toho
veľa spoločného. Mali sme podobné zázemie, áno - veci, ktoré sa
stali našim rodinám a, kurva...Myslím si, že toto všetko je
nakoniec cítiť z piesní, ktoré sme napísali. Je to dosť podobné.
Ale čo to robí ešte viac podobné je práve to, koľko veľa ľudí
reagovalo na to, čo sme napísali a úplne sa s tým stotožnilo."
„A podľa mňa to bol možno pre nás oboch šok, že toľko veľa ľudí
prešlo tými istými vecmi. Myslím tým, že úplne pochopili to, o čom
sme hovorili. A to bola blbosť, keď sme si mysleli, že také niečo
sme prežili len my dvaja. Lebo my sme vlastne tie piesne písali v
skutočnosti pre seba. No a zrazu sú tu všetci títo ľudia, ktorí sa
pridajú k ostatním a už je z teba zrazu hovorca nejakej skurvenej
generácie. Dokážeš si to predstaviť?!" kričí.
„Ho-vor-ca....generácie," pokračuje a zrazu sa nedá určiť,
či to, o čom hovorí je smutné, hrozné alebo smiešne.
„Poviem ti," hovorí, teraz už kľudnejšie, ale len trochu,
„keď nám vyšlo naše prvé album, bol som šokovaný, akého množstva
ľudí sa to týkalo. Napríklad 'Alive' - tak veľa ľudí sa vyrovnávalo
so smrťou skrz túto pieseň. Podobne, ako sa veľa ľudí vyrovnávalo
so smrťou z lásky cez 'Black' a ako sa veľa ľudí vyrovnávalo so
samovraždou cez 'Jeremy'. Niektoré z listov o týchto piesňach, ktoré
prešli mojimi rukami mi až naháňali strach."
„Ono je to proste hrozne skurvene čudné. Píšeš o týchto
blbostiach a zrazu si hovorca nejakej skurvenej generácie," smeje
sa, ale je to taký uštipačný desivý smiech, na ktorom nie je vôbec
nič smiešne. „Však sa nad tým zamysli," hovorí. „Tá generácia,
ktorá by označila Kurta alebo mňa za svojho hovorcu -- to musí byť
pekne skurvená generácia, no nie? Fakt, tá generácia musí byť
naozaj skurvená, naozaj skurvene skurvená..."
Sme v zákulisí v Paramount Theatre, sedíme v malej tmavej šatni
niekde v nekonečne rozsiahlej odpornosti športového a zábavného
komplexu Madison Square Garden. O pár hodín bude už po poslednej šou
Pearl Jam, ktorí sú práve na americkom turné. Pred deviatimi dňami
bol Kurt Cobain nájdený v Seattli s odstrelenou hlavou.
„Ani neviem, ako sme prežili tento týždeň," hovorí Eddie,
vlečúc rozheganú kovovú stoličku cez túto na bielo vymaľovanú
"celu".
„Bolo to tak skurvene ťažké," unavene hovorí. „Tak ťažké.
Pre milión dôvodov som nechcel pokračovať v tomto turné a Kurtova
smrť je jedním z nich. Ale rozhodli sme sa držať spolu, prežiť dáko
tento týždeň a potom na toto nachvíľu zabudnúť."
Jeho hlas je plný rozrušenia a ťažkosti, vyčerpaný, skoro žiadny.
Je to skoro ako vrčanie o štvrtej hodine ráno, z ktorého cítiť
whiskey a cigarety. A ako ho počúvam, je cítiť jeho náladu zmietajúcu
sa medzi únavou a agresiou. Chvíľami vyzerá unavený zo slov a
pripravený na nejaký čin, fyzickú deklaráciu toho, že napriek tomu
bremenu žiaľu a zmätenosti z udalostí minulých dní a dopadu na
jeho neisté zmýšľanie o sebe samom ešte neprestal bojovať.
A sledovať Eddieho náladu meniť sa z bolestivého sebapozorovania na
výbušné vzplanutia zúrivého nenávistného hnevu je ako sledovať búrku,
ktorá naberá hrozivé rozmery na letnej oblohe. Jednu minútu rozpráva
tichým váhavým šepotom a druhú kričí, reční a nadáva. Chvíľu
sa hrbí na stoličke, taký malý a skrčený, upriamený do seba a
akoby duchom neprítomný ale potom vybuchne ako rozbuška a zrazu už lietajú
veci cez šatňu. Najviac vystihujúce by bolo jeho náladu opísať
slovom 'absolútne nestála'.
Samozrejme, že dačo také sa dalo očakávať. A hneď, ako budete
znova čítať v novinách o Kurtovej smrti, spomeňte si na Eddieho,
ako to ťažko zvláda. Boli považovaní za nepriateľov, rivalov; toto
bola vhodná dráma - dve najväčšie nové hviezdy v americkom rocku v
nezmieriteľnom konflikte. Pred rokom, keď bol Eddie v Londýne, každý
veril, že to iba on može byť za tými malichernosťami, že to určite
nemohol byť Kurt, hoci práve on myslel každú trpkú a nepeknú vec o
Pearl Jam tak, ako ju povedal. Vypadá to tak, že Kurt bol vtedy pekne
nemilostivý.
„Veľa sa toho povedalo, ale nič z toho naozaj aj niečo
znamenalo," teraz hovorí Eddie. „A ja si myslím, že Kurt to
myslel inak, ako to povedal, rozumieš...Proste, je tu jeden človek,
ktorú obaja poznáme, a ten my povedal, že sa na mňa Kurt veľa
vypytoval, vyzvedal od neho, lebo nás oboch pozná. A myslel som si, že
to bolo proste v pohode. To ma upokojovalo, chápeš... Lebo tak veľa
kravín bolo o nás popísaných. A my sme sa rozprávali, a rozpávali
dlhý čas. A vtedy mi to povedal narovinu - predniesol mi celú reč
plnú rešpektu, ktorý mal pre to, čo som urobil, a bolo cítiť, že
je to úprimné."
„Toto," náhle si spomína,
„bolo na MTV Awards. 'Tears of Heaven' hralo niekde z kúta a
my sme pomaly tancovali. Pamätám sa, že som na druhý deň šiel von
surfovať, spomínal pri tom na to, ako sme sa dobre vtedy cítili a
hovoril som si ' Do piče s tým, ak sme sa predsa len jeden druhého
nebáli...' Lebo sme si prešli cez toľko veľa vecí. Možno ak by sme
sa o tom porozprávali, tak by nám to obom pomohlo."
Minulý december mali Pearl Jam a Nirvana hrať na MTV, aby boli
nafilmovaní na Pier 48 v Seattli kvôli medzinárodnému
vysielaniu na Nový rok. The Breeders a Cypress Hill boli takisto
zavolaní, a táto akcia sa považovala za verejné zmierenie medzi
Pearl Jam a Nirvanou po ich dlhotrvajúcom spore.
Deň pred koncertom Pearl Jam oznámili, že svoje vystúpenie rušia.
Oficiálnym dôvodom bolo, že Eddie stratil hlas a že bol vyčerpaný.
Stone Gossard, ktorý sa mal objaviť na pódiu pri džemovaní so
Cypress Hill, opísal fotografovi Melody Makeru Eddieho ako „extrémne
chorého“.
A samozrejme, že sa našli ľudia, ktorí tomu neverili. „Bolo mi
naozaj skurvene zle,“ teraz Eddie hovorí. „A je to pravda. Práve
sme ukončili turné, potom sme ešte hrali tri ďalšie koncerty v Seattli
a skoro som sa z toho všetkého obesil. To vypätie bolo strašné.
Boli tam potom aj ľudia na vozíkoch čakajúcich na mňa a všetky
ostatné podobné blbosti. A to tak moc vyčerpáva, tieto veci, že ti
už nič neostane.“
„Ale dostal som sa cez to, a potom už veľmi dobre vieš, aké to je.
Vypadneš odtiaľ, prídeš domov a totálne vypneš. Je to ako keď si
dáš dole chránič v boxovaní po tridsiatich sekundách kola, ale
potom zrazu dostaneš úder práve vtedy, keď to najmenej čakáš. A
ja som dostal riadny úder rovno do tváre. Bol som totálne skurvený.
A vtom mi telefonovali: ,Tak, môžeš byť už v utorok v pohode? Môžeš
urobiť toto? A môžeš urobiť tamto? Môžeš vystupovať?' a ja som
sa cítil ako posledná sračka a aj to bolo počuť a my sme vedeli, že
sa na to vystúpenie príde pozrieť veľa ľudí a že by to vyzeralo
dosť nahovno. No a tak som proste povedal 'nie' a nakoniec vyšlo
najavo, že to bola dobre jebnutá vec."
„Veľa
ľudí si myslelo, že ste nevystupovali, lebo ste sa nechceli objaviť
s Nirvanou, že táto vaša neúčasť vám to dobre dosrala a že
to bolo proste moc rozmarné.“
„A
to bolo na tom práve to najhoršie,“ hovorí Eddie pekne podráždene.
„Sedel som doma, cíti som sa skurvene pod psa, potil som sa a zároveň
triasom zimnicou a sledoval som, ako sa vliekli hodiny pred tým, ako sa
toto stalo, a rozmýšľal som ‚Som úplne v piči, totálne
skurvený‘, a potom sa to ešte zhoršilo, lebo tu boli stále tie
drby o tom kde som bol a prečo som tam nebol. A hovorilo sa, že sme sa
nezúčastnili preto, lebo sme vraj chceli byť buď hlavné hviezdy
koncertu, alebo tam neprídeme. Ale kurva, to nebol ten problém. Išli
by sme prví, druhí, alebo kurva aj tretí, to je úplne jedno, chápeš.
Tu vôbec nešlo o poradie. A ja som bol naozaj šťastný, že sme tam
mali hrať s nimi. A stále som rozmýšľal, že im napíšem
nejaké ospravedlnenie ako ‚Mrzí ma to, ale bolo mi fakt zle,‘ ale
potom to už začalo byť naozaj zábavné počúvať tie drby. Jední
ma mali za surfujúceho na Hawai, druhí druhí si mysleli, že tam prídem
a všetkých pošlem do riti. A to by asi malo najbližšie k pravde.
Akože, podstata bola stále to, že som bol na tom zle, ale neskôr sa
mi zdalo, že ak sa máme zmieriť, tak radšej dáko inak, ako na MTV
Special.“
Ešte tu bola jedna vec, keď už hovoríme o rivalite medzi Pearl Jam a
Nirvanou. A to to, ako sa ľudia stavali na rôzne strany – Eddie spomína,
ako ho to veľmi ranilo.
Keď upadol Kurt v Ríme do kómy, v miestnych seattleských
novinách sa objavili články s nadpisom: „PREČO TO NEMOHOL BYŤ
EDDIE VEDDER?“ Povedal som Eddiemu, že toto povedala Courtney Select
Magazine. Pozeral sa chvíľu absolútne omráčene. „Oh,“ hovorí,
pritom z neho vysyčala para – úplne spľasol. „To je milé.
To je naozaj milé. To ma naozaj potešilo. Zaujímalo by ma, prečo sa
o tom nezmienila včera, keď som s ňou telefonoval a ponúkal som
jej pomoc alebo podporu, ktorú by som jej mohol poskytnúť...“
Zase sedíme spolu ticho, ako to je už zvykom.
„Ja skutočne nepoznám nikoho z týchto ľudí,“ ozve sa konečne.
„Nepoznám Courtney, nikdy predtým som s ňou nehovoril. Ale
niekto mi povedal, že by som jej mal zavolať a som si povedal, že by
som možno naozaj mal. Ale chcem povedať, že všetky tieto blbosti,
ktoré vyjdú napovrch, a všetky tie drby, ktoré sa objavujú rad
radom vo všetkých novinách nahrubo vytlačené sú vykričané do
pozornosti, len aby veci urobili omnoho väčšie, než naozaj sú
– mne však vždy ostáva moja vlastná mienka na ľudí. A ja musím
aspoň tým, čo ešte žijú, dať najavo, čo voči nim cítim.“
Minulý október Pearl Jam vydali ‚Vs.‘, druhý album v poradí
po ‚Ten‘, ktorý bol vtedy v Billboard Chart viac ako dva roky,
a za ten čas sa predalo viac ako 5 miliónov nosičov len v Amerike.
Mnoho ľudí pochybovalo, že by mohli zopakovať tento úspech.
No aj tak, ‚Vs.‘ bolo predaných udivujúcich 1,2 miniónov v Amerike
za prvých 5 dní po vydaní, a tým pádom premohli minulý rekord Guns
N‘ Roses, ktorí za prvý týždeň predali okolo 777 000 nosičov
albumu Use Your Illusion II. v roku 1991. A albumov Nirvany ‚In
Utero‘ sa za prvý týždeň predalo menej ako 200 000 kópií. Toto
urobilo z ‚Vs.‘ najrýchlejšie predávaný album v Amerike.
Tak sa zapísali Pearl Jam do histórie, a možno rozmýšľate, ako
reagoval Eddie na to, že ‚Vs.‘ bude teraz možno známa nie ako
skvelá nahrávka, ale ako štatistika. Asi dúfate, že bude aj tak rád
– a dúfajme, že sa toto prianie splní.
Po dvoch týždňoch U.S. turné Pearl Jam, 19. novembra, bol Eddie
zatknutý v New Orleans za verejné opilstvo po jednej barovej
bitke. Asi o štvrtej ráno, po prvom z troch vypredaných
koncertov Pearl Jam v Lake Front Arena pripíjal Eddie v bare
na Decataur Street so sprievodnou kapelou Urge Overkill
a Jackom McDowallom na Chicago White Sox, Urgeho miestny
baseballový tím.
Podľa tvrdení bol Eddie zapletený do hádky s miestnym občanom
Jamesom Gormanom. Po úprimnej výmene názorov údajne Eddie napľul
Gormanovi do tváre. Tým vyvolal celú sériu úderov pästí a pritom
sa dostali až von na ulicu. V tom chaose, ktorý nasledoval vraj
Eddie neúmyselne kopol Gormana, zakým bol McDowall zmlátený jedným
chvastúňom z vedľajšieho Blue Chrystal Nightclub. Keď dorazila
polícia, zatkla Eddieho.
„ A ja som dokopy HOVNO urobil!“ vybuchol Eddie, keď som mu
pripomenul tento incident. „Jediné, čo sa stalo,“ hovorí,
„bolo, že v New Orleans niekto urobil niečo, čo sa mi nepáčilo
a ja som mu napľul to tváre. A teraz je tu z toho trojmiliónový
súdny spor. To je úplne skurvená blbosť. A napadlo ma: ‚Mohol by
som si dovoliť toto urobiť tomu týpkovi, keby som bol len pojebaný
nikto?‘ A odpoveď bola:, Nie, kurva, asi by som si to nemohol dovoliť."
Aby som to celé pochopil správne, spýtal som sa Eddieho, či teraz
hovorí o Jamesovi Gormanovi. „Neviem, ako sa, kurva, volá,“ hovorí
Eddie dosť podráždene až som si zažal želať, kiež by som sa ho
to nikdy nespýtal."
Tak
čo sa vlastne stalo?
„
Musel som sa roprávať s, pravdepodobne, dvoma tuctami ľudí v tú
noc v bare a mená dvadsiatich z nich nakoniec predsa skončili
napísané na mojom koktailovom obrúsku a jeden dokonca na zozname hostí
na náš ďaľší koncert. A ak sa dobre pamätám, tak som sa chvíľu
rozprával aj s týmto týpkom.“
„Ale – vieš,“ zrazu sám seba prerušil a hovorí, „Ja nie som
oprávnený aj tak rozprávať o tomto, lebo je to stále ešte otvorený
súdny spor. Ale srať na to. Kurva. Ja som nič neurobil. Bol som s Blackie
a s Edom z Urge. Chvíľu som sa s týmto človekom rozprával,
ale potom sme už chceli odísť. Ale tento týpek nás nechcel nechať
ísť. Stále sa chcel rozprávať. A Blackie hovorí: ‚Pozri, nechaj
to už tak, my práve odchádzame...‘ a on na to stále: ‚Nie, nie.
Ja musím ešte dačo povedať – musíme sa porozprávať...‘, a
nakoniec som ho pritlačil k stene,“ hovorí, a jeho hlas sa ponára
do pomalého dôrazného šepotu, „A...napľul...som...mu...do...tváre.
Veľká skurvená vec. No aj tak, všetko to dosralo. Ale vôbec som ho
neudrel. Vďaka Bohu.Lebo – kto vie? – možno by som ho aj dáko
zranil. Ale práve vtedy som si uvedomil, že môj priateľ je zranený.
Spadol na nárazník Jeepa, ktorý parkoval na tej ulici. Takže, je tu
jeden človek, môj veľmi talentovaný a uznávaný priateľ, ktorý leží
nevinne na zemi kvôli tomuto malému tupcovi, ktorý mi stále
opakuje:,Nie si môj Mesiáš, ty nie si môj Mesiáš...‘ a ja na
to:,To je práve to, čo som sa ti snažil vysvetliť. To je to, čo som
sa ti celý čas pokúšal povedať. Ja nie som tvoj skurvený Mesiáš.'‘
„A toto je celé. A aj minulú noc, potom ako sme hrali v ‚Saturday
Night Live‘, sa stal podobný incident, niečo, čo ma kurva totálne
vyprovokovalo. Niečo, čo sa proste nedalo ovládať a zrazu, keď sa
to stalo, sme v tejto veľkej sračke a akurát si vkuse hovorím:,Ježišikriste,
po tom všetkom, čo robím, stále niekto nie je spokojný. Chcú stále
viac.“
„Vieš, rozmýšľal som nad týmto dosť dlho a rozhodol som sa, že
sa predsa kvôli tomu neposeriem. Napríklad, pred pár dňami sa tu
zjavilo nejaké decko a chcelo si so mnou urobiť fotku, ale ja som sa
vtedy na to proste moc necítil. Nebol som moc v pohode. A ono stále
naliehalo:, No táák, urobme si spolu fotku. Ja musím mať fotku s tebou.‘
No a ja na to niečo ako:,Prepáč, nemôžem to urobiť. Teraz je to
naozaj všetko dosť zlé. Však, práve sme stratili Kurta, pred troma
dňami...Som úplne v riti.‘ Ale on vôbec nepočúva a stále
opakuje:, No mal by si vedieť, že Kurt sa so mňou odfotil...‘ a ja
som na to len povedal:,Hej, ale pozri sa, kde je teraz. Pozri, kam ho to
kurva dostalo.‘ A stále rozmýšľam, čo toto decko akože robí.
Zbiera naše skurvené hlavy? A vieš, čo – urobí tú istú vec hneď
na ďalší týždeň s jebnutým Bon Jovim, alebo s niekým
iným.“
„A vieš, čo práve teraz najviac potrebujem?“ zničoho nič sa pýta.
„Potrebujem vedieť, čo odo mňa ľudia chcú. Mám pocit, že si ľudia
v tomto stále protirečia. A nakoniec chcú priveľa. Chcú od
teba, aby si bol líder. Chcú od teba, aby si bol obeť. Chcú tvoju
skurvenú dušu. Chcú všetko. A niektorí sa nevzdávajú, sú maximálne
vytrvalí. A prečo my ma to malo trápiť? Kľudne by som sa na to mal
vysrať. Mal by som byť dosť silný na to, aby som im povedal:,Nič vám
nedám, kurva. Do piče s vami, vy zasraní bastardi."
„No
a potom som už fakt hovorca generácie. Lebo je tu toľko ľudí, ktorí
stále melú dokola:,Do piče s týmito skurvenými sračkami. Do
piče.‘ Sú to obyčajní ignoranti a sú šťastní, nič ich
neserie. Vídavam veľa týchto ľudí a všetci sú tak strašne
skurvení. A tak by som sa možno mal na nich vysrať, lebo ono to vyzerá,
ako by to oni urobili už dávno.“
Iba pred necelým mesiacom Kurt Cobain ukončil to, čo začínalo byť
hroznými mukami jeho života výstrelom z brokovnice, čím si
odstrelil hlavu. Možete povedať, že to nie je dôvod pre nič viac
komplikovanejšie ako slzy a žiaľ. Pre niektorých to ale bola taktiež
dobrá príležitosť na falošnú blahosklonnosť, otázne
moralizovania a taktiež objavujúcu sa posmešnú ľahostajnosť. Pre týchto
ľudí bol Kurt slabý, patetický, ufňukaný malý bastard, ktorý si
vybral zbabelú cestu z tohto sveta. Toto boli práve tí, pre ktorých
Kurt nebol nič viac, ako len podráždený malý smrd, ktorý sa stal
slávnym a potom stále kvôli tomu fňukal. A narážam pri tom obzvlášť
na Chrissie Hynde a interview urobené týždeň po Kurtovej smrti.
„Kedy už konečne ľudia pochopia tú skurvenú vec – že tu vôbec
nejde o nejaký zasraný úspech.“ ,Eddie už skutočne pení. „Je
to totiž len obyčajná skurvená česť, že ľudia milujú tvoju
hudbu, kupujú si tvoje albumy a chodia na tvoje koncerty. Vidíš, toto
je presne to, o čom som hovoril – stane sa to vtedy, keď veľa ľudí
začne veriť, že môžeš zmeniť ich život alebo zachrániť ich život
alebo hocičo ale snažiť sa uskutočniť
tieto nemožné drbnuté očakávania je najlepšia cesta k tomu,
aby ťa to úplne zlomilo. To je ten problém. Ak je toto úspech, tak
to piče s ním. Mňa sa to netýka. Ide o to, že vyrovnať sa s
úspechom a slávou na hocijakej úrovni môže byť veľmi ťažké pre
väčšinu hudobníkov. Prečo? Lebo nikdy naozaj neuveríš, že sa stávaš
slávnym. Ja osobne som stretol veľmi málo hudobníkov, ktorí naozaj
uverili, že by mohli byť slávni aj v tom najväčšom rozsahu. A
nakoniec, bolo ich veľmi málo, ktorých som mal rád. Ak si sami o
sebe začali myslieť, že sú naozaj slávni, tak potom to boli určite
nejakí namyslení skurvení bastardi, za ktorých by som nič nedal. A
tak, ak sa zrazu neočakávane staneš oveľa slávnejší, než ťa
hocikedy napadlo že by si vôbec mohol byť, tak to môže byť niečo,
s čím sa dosť ťažko vyrovnáva.
A podľa mňa Kurt mal toho dosť veľa, s čím sa mal vyrovnať.
Tak isto ako Mike, náš gitarista, hoci o tom som nechcel hovoriť.
Kurva, on je tiež v riadnej riti. Je to s ním stále horšie,
lebo robí stále dáke drbnuté veci a skurvene sa o neho bojím.“
„A – my nie sme Madonna. To meno som vybral náhodne, ale je to dobrý
príklad a ona bude určite hrdá na to, že som ju spomenul. Ona je
proste niekto, kto furt manipuluje s médiami a má nový look s novým
mysleným pri každom vystúpení. Vyrába tento druh očakávania a
prosperuje na tom. ,Čo urobí nabudúce? Kde sa objaví teraz?‘ Ona
miluje pozornosť.“
„A niekto podobný – už sa len pozerá, čo všetko musel urobiť.
A potom skončí s nervovým zrútením a stiahne sa z pozornosti
a odcestuje niekam tak ďaleko, ako sa len dá. A prepáčte, je to nudné,
tak nudné, aj pre mňa. Ja ale nepotrebujem túto pozornosť. Nechcem túto
pozornosť. A nemyslím si, že to má ďaleko od kritizovania mňa
alebo Kurta alebo niekoho iného za to, že nechceme byť toho posranou
súčasťou. Lebo to nie je spôsob, akým sme sa sem dostali. Dostali
sme sa sem, lebo sme chceli byť v kapele, hrať hudbu, robiť
albumy. A tým to hasne.“
Eddie bol ticho niekoľko nasledujúcich minút a tak viem, že ho
napadlo niečo iné. „A ešte dačo,“ pochvíli sa znova ozve: „
Možno si myslíte, že musíte mať nejaké super masívne ego na to,
aby ste boli schopní hrať pre všetkých týchto ľudí a vidieť ich
všetkých ako spievajú vaše piesne. Ale ono je to skôr tak, že si
naozaj nikdy neuvedomíte, že ste až takí dobrí. Necítite sa hodní
tejto pozornosti a nekriticého obdivu. A potom ten konečný pocit z tohoto
všetkého je, že ste dokonca menejcenní. Nemôžete zodpovedať
tomuto vychvaľovaniu a to vo vás vyvoláva pocit, že ste takí malí
a nahovno.“
„A
okrem toho – dostávame tisíce listov týždenne od rôznych ľudí,
ktorí chcú od nás nejakú pomoc. Pamätám si na takých ľudí, ktorí
mi písali svoje poznámky o tom, ako idú spáchať samovraždu a ja
som im zavolal, ale niektorým nebolo pomoci. A potom si už v tej
pozícii, že začínaš rozmýšľať nad tým a hovoríš si, že tu
musí byť predsa niečo čo sa s tým dá robiť. A tak možno
teraz viac trpím, lebo stále mám pocit, že by malo byť predsa niečo,
ako by sa dalo pomôcť. Ale nemôžeš predsa pomôcť úplne každému
a keď prídeš na to, že ty síce chceš tejto osobe pomôcť, ale nedá
sa s tým momentálne nič robiť, je to ešte horšie, lebo sa
potom už snažíš byť ako Boh. A je predsa toľko ľudí hodných
akejkoľvek pomoci, ktorú by som im mohol dať.“
„A
také isté je to aj s organizáciami. Stále dostávame listy, v ktorých
po nás chcú raz to, raz hento. A sú to obvykle dobré veci. Ale nemôžu
mi ich viac ukázať, lebo vedia, že by som sa pre to aj roztrhal. Dávam
zo seba všetko, nič mi neostáva. A toto mi aj kedysi ľudia radili.
Hovorili: ,Neriskuj v tom, čo hráš. Hudba je niečo pre každého,
niečo čo každý pochopí a ty by si nemal nikdy robiť nič iné. A
ak do toho vložíš všetko, potom to pomôže oveľa viac ľuďom ako
si dokážeš predstaviť."
„A začal som si pomaly uvedomovať, že títo ľudia mali pravdu.
Pretože, ak sa stratíš v týchto všetkých možných situáciach
a okolnostiacj okolo toho, ak sa moc do toho ponoríš, môžeš stratiť
kontrolu nad svojím vlastným životom. A potom už naozaj nebudeš
schopný robiť ani len hudbu. Takže aj pri tom, ako tieto všetky
volania o pomoc zachádzajú ďaľeko, je to stále ľahké ich len vypočuť
a pochopiť. Ale je to skoro nemožné niečo s nimi urobiť. A to
zase môže byť niekedy skurvene ťažké akceptovať,“ unavene ukončuje
svoju reč, „ale je to veľmi smutná skurvená pravda.“
Dovoľte mi spomenúť tu, že mi Eddie povedal o jednom konkrétnom
liste, ktorý sa mu dostal do pozornosti. Bol od 13-ročného chlapca,
ktorý sa volal Michael a bol o jeho matke. Bola to jedna z tých
žien, na ktoré sa vykašľal ich manžel a nechal ich s troma deťmi,
aby ich sama vychovali. Zarábala si umývaním záchodov, triedením pošty,
hocičím, aby mala dosť peňazí na dokončenie školy. Nakoniec
dostala aj diplom. Ale potom mala nehodu, zranilo sa jej bedro a nemohla
chodiť – tým pádom ani robiť. Minulý rok na Valentína sa pokúsila
spáchať samovraždu. Na Eddieho tento list veľmi zapôsobil a snažil
sa jej dáko pomôcť v liste, ktorým jej odpovedal.
Ráno po interview som sa zobudil vo svojej hotelovej izbe a našiel som
obálku strčenú pod dverami. Bola od Eddieho – bola v nej vložená
nejaká poznámka a list od Michaelovej mamy, v ktorom ďakovala
Eddiemu za všetko, čo pre ňu urobil. Prečítal som si to po raňajkách
a prešli mi normálne zimomriavky po chrbte.
Možno rozmýšľate, ako by ste sa vy vyrovbali s podobnými
vecami. Predstavte si len tú úžasnú zodpovednosť, ktorú preberáte,
ak sa do toho ponoríte tak ako Eddie. A možno vám len odľahne, že
ste nikdy nemuseli
byť v takom postavení. Lebo ste si možno istí, že ak by ste
dostali čo i len jeden list podobný nejakému z tých, ktoré
dostáva Eddie, boli by ste z toho značne vyvedení z miery,
o tom niet pochýb.
Ale vráťme sa do Paramount Theatre, interview sa chýli ku koncu, keď
sa objaví Steve Gullick. Bol uvedomený, že môže urobiť len pár
obyčajných fotiek počas prvých koncertov Pearl Jam, žiadne pohyby
– žiadne nejasné zábery urobené z nejakého zadného miesta hľadiska.
„Ale vyser sa na to,“hovorí Eddie. „Rob fotiek koľko chceš,
odkiaľ chceš a ako dlho len chceš a ak ti na to niekto bude niečo
kecať, povedz mu, nech sa najprv porozpráva so mnou.“ Steve sa pýta,
či môže urobiť pár fotiek zo šatne. Eddie súhlasí a ide si po
svoju gitaru.
„Poď sem,“hovorí, a ide do sprchujúcej kabínky, kde púšta
vodu. Potom si odo mňa požičia zapalovač a začína zapalovať korok
z flaše od vína, ktorú sme práve vyprázdnili a začína si tým
maľovať tvár, kresliac si čierne kruhy okolo očí a kríž na čelo.
Vyzeráš tak dosť divne,“Gullick mu hovorí.
„Dovoľ
mi láskavo byť tak divný, ako to ja, kurva, chcem,“hovorí Eddie.
„Toto je môj skurvený život.“
|