|
|
|
|
Eddie Vedder rozpráva o sláve, politike a politike slávy Načasovanie
vzniku Pearl Jam nielen že vynieslo kapelu k veľkej sláve, ale
ju skoro aj zničilo. Hoci boli zavrhnutí mnohými (aj slávnym Kurtom
Cobainom), rýchlo sa stali najväčšou seattleskou kapelou, a ich
debutový album prekonal v predajnosti dokonca aj Nevermind
(Nirvana). Ocitli sa tvárou v tvár obrovskej komerčnej sláve a
urobili niečo neuveriteľné: Pokúsili sa zachovať si zdravý rozum tým,
že sa stanú menej slávnymi. Odmietli natáčanie ďalších videí a
tiež väčšinu rozhovorov, čo viedlo k špekulatívnym článkom
plných klebiet vrátane nechutného Rolling Stones, ktorý uverejnil
protestné listy Courtney Love a Michaela Stipe. Potom, v roku 1994
viedli zdanlivo beznádejnú vojnu proti Ticketmaster, ktorý prekazil
turné. Ale hudobná reakcia skupiny na úspech bola predsa len
pozoruhodná: Vyprodukovali tri napodiv silné albumy – Vs.
(1993), Vitalogy (1994), a No Code
(1996) – ktoré sa zdali byť oveľa hlbšie ako Ten. Vitalogy je zvlášť
vyspelý, presahujúc od punkovo-inšpirovaných rockových
skladieb cez balady po neočakávané experimentovanie. Napriek skvelým
albumom a výborným živým vystúpeniam sa Pearl Jam podarilo vrátiť
slávu na kontrolovateľnú hladinu. Kvôli istým tlakom boli albumy Yeald
(1998) a Binaural (2000) značne
voľnejšie (a menej zaujímavé), a našli si svoje vyhradené publikum
presne ako to kapela chcela. Čiastočne odriekli tlač a televíziu a
boli tak schopní preniesť časť ich energie od popularity k viac
tvorivým výsledkom. A toto sa ukázalo na predajnosti fantastického Riot
Act, vinikajúceho rockového albumu, ktorý útočí aj na
politiku. The Onion A.V. Club nedávno urobil rozhovor s tlačou-unudeným
ale prívetivým Eddiem Vedderom o sláve, politike a o politike slávy.
The
Onion:
Aký je tvoj postoj k všetkým týmto rozhovorom pre tlač? Urobil
si ich dnes už veľa? Eddie
Vedder: Toto
je tretie interview za tento deň a už som ich urobil mnoho po minulé
týždne tu a aj inde. V tomto momente mám problém prísť na to,
ako povedať niektoré veci. Som z toho už trochu vyčerpaný.
Viem, ako sa cítim, ale v tejto chvíli...Bolo to dosť náročné
dokončiť album. Bolo mi tak: „Ok, fajn, je po tom. Povedal som všetko,
čo som chcel povedať.“ O:
Kedy si si po prvý krát naozaj uvedomil, že sa Pearl Jam stal známou
kapelou? Veľa sa Ťa už pýtali na tvoj neskorší postoj k sláve,
ale bolo niekedy pre teba všetko oveľa viac vzrušujúce alebo
jednoduchšie? EV:
Pamätám sa na to, aké to bolo vzrušujúce byť v štúdiu s peknými
nahrávacými prístrojmi a vedieť, že tam budeme dva, možno tri týždne.
Vyzeralo to ako naozajstný vzrušujúci začiatok. Tak sa mi zdá, že
naším cieľom bolo vtedy jedno číslo : 40 000...Pamätám sa, že ak
ste dosiahli 40 000 predaných nosičov, dovolili vám urobiť ďalší
album. To bol ten veľký cieľ, 40 000 (smiech). O:
Ale pri akom momente si si zrazu uvedomil, že sa Pearl Jam stával
nebezpečne populárny? EV:
Boli sme na turné v Európe a na začiatku tohto turné sme natočili
pár vecí pre videoklip k skladbe
„Jeremy“, no a predtým, ako sme sa vrátili domov to už
bolo vonku. Potom sme hrali na Lollapalooze s ostatnými kapelami,
s ktorými sme sa priatelili, ako Ministry a Soundgarden. Reakcia
publika keď sme začali hrať sa zdala byť trochu mohutná. Zozačiatku
to bolo vzrušujúce, ale na konci to až naháňalo strach...Chápeš?
Spomínam si na jednu šou v Chicagu, šiel som s Chrisom
Cornellom zo Soundgarden na vedľajšiu scénu za takým kopcom, kde sme
si zahrali pár skladieb. A keď sme hrali práve jednu pesničku, z ničoho
nič sa títo ľudia vynorili spoza kopca a hrnuli sa sem, ako keby to
bola Custerova posledná zastávka na turné, alebo čo. Bolo to divné.
Vzrušujúce, ale úplne nervujúce. O:
Očividne
tu teda sú nejaké situácie, ktoré majú sklon znervózňovať Ťa. Môžeš
teraz presne určiť veci, ktoré Ťa vyviedli z rovnováhy v situáciach,
na ktoré si tak skoro nebol pripravený? EV:
Bože, sú to všetky veci, ktoré boli vtedy a sú aj teraz. Je to v istom
spôsobe skoro ako zlý vzťah. Proste, práve sa rozhodneš, že nejakú
vec urobíš do konca a nerozmýšľaš moc nad tým. Ja už dokonca ani
neviem, ako sa v týchto dňoch cítim. A vtedy, keď sa to deje,
je veľmi ťažké zdvihnúť hlavu hore, lebo to svetlo je tak jasné a
silné a cítiš sa úplne klaustrofobicky z toho, čo ťa
obklopuje. Je to ťažké mať prehľad o tom, kde si a čo máš robiť.
Zrejme sa vám to stalo len raz, že ste zrazu nemali vôbec žiadnu
kontrolu nad vecami. Keď sa zrazu z niečoho stane dačo tak veľké
a často kopírované, ľudia si z toho začnú robiť srandu.
Pamätám sa, ako som túžil po zmysle pre humor, ale to, odkiaľ sme
prišli moc smiešne nebolo. Liz Smith v grungeovom oblečení vo Vanity
Fair – to nebolo smiešne (smiech). Alebo Kmartové prílohy v nedeľných
novinách s grungeovou módou pre deti. Vtedy to bol druh zábavy.
My sme jednoducho prešli tým obdobím tak, že sme sa oddali tomu, čo
sa nám páčilo robiť, ako robenie albumov a hranie naživo a nie takým
nepodstatným veciam ako objavovať sa na televínych obrazovkách. Keď
sa tak na to teraz pozerám, nevyzerá to také ťažké, ako to naozaj
bolo. A teraz by ľudia najradšej toto obdobie buď velebili, alebo by
ho robili oveľa horším než bolo, alebo by nás označili za tikajúce
bomby pre tú dobu...Popravde to boli naozaj ťažké časy a my sme
boli mladí ľudia, ktorí chceli robiť vždy tú správnu vec a splniť
si svoj sen, ktorým bolo byť v kapele a robiť hudbu. O:
Vyzerá to, ako keby si myslel, že väčšina ľudí, ktorí sa stanú
slávnymi, chce tú slávu len využiť a zabudnúť na všetky svoje
etické zásady. EV:
Myslel som, že sa to pokúsim trocha priblížiť a že ako ľudská
bytosť poviem: „Nie je to ľahké.“. Je ťažké hovoriť o tom a
samozrejme, že vás môže napadnúť dačo podobné ako: „Na čo sa
to on sťažuje?“. V skutočnosti je toto naozaj jedno z najlepších
zamestnaní. Takto ale z toho nie je žiadne východisko. Stále,
ako o tom hovorím je to bezvýchodiskové. Hádam by som aj vedel teraz
dať nejakú radu, a bol by som aj schopný pomôcť niekomu prejsť si
to, ale dosť týchto spomienok som už zamkol vo svojej hlave. Aj keď
si myslíš, že ty sa nemeníš, ostatní ľudia sa menia ako si ťa
tak všímajú. Možno práve to, že už nie sme v Seattli, že už
nie sme súčasťou veľkého mesta, kde je každý vystavený...čomukoľvek,
celému tomu lesku a kokaínu... (smiech).Tak práve to nám asi dosť
pomohlo. Nie je to tak dávno, čo som povečeral s pár surfistami
a rybármi, ktorých poznám a oni sa ma pýtali na kapelu – tie isté
otázky, aké ty teraz. Moc o tom nevedeli, a pozerajúc sa na všetko
späť po pár pohároch vína sa mi zdalo, že sme sa cez to dostali.
Mal som pocit, akoby sme to celé dáko predsa len prežili. O:
Do akej miery podľa teba ovplyvňoval ten tlak hudbu, ktorú ste písali?
Vitalogy
je
často opisované ako vrchol
vašej tvorivej sily
a
je plné piesní práve o tomto tlaku. EV:
Myslím
si, že to bolo normálnou súčasťou toho, o čo sme vtedy práve písali.
Máš konkrétne na mysli pieseň „Not For You“? O:
„Corduroy“
vždy vyzeralo ako najviac priamočiara skladba. EV:
To
hej, tá skladba bola založená na príbehu hnedej menšestrovej bundy,
ktorú som vtedy nosil. Tuším som ju dostal kedysi za 12 dolárov a
predaná bola za $650.(smiech).
A potom tu bol zrazu chalan, oveľa krajší ako ja, v telke, ktorý
sa podľa všetkého mal podobať na mňa, ako som v tej dobe
vyzeral – s dlhými vlasmi a s vojenským tričkom. Dali ho
do sitcomu General Hospital. A
čo je na tom to najsmiešnejšie je to, že to bol Ricky Martin. O:
Vždy Ťa opisovali ako antirockovú hviezdu, ale to si protirečí s tým,
čo robíš na pódiu. EV:
Myslím si, že každý z nás, nech má hocijakú pozíciu v kapele,
je spokojný, hoci sú naše nároky pravdepodobne vyššie a viac
rozmanité ako boli pred 10-timi rokmi. A mám ten dojem, že stále každú
chvíľu neprestávame nad sebou žasnúť.(smiech) Veľká skupina ľudí
reaguje na nás a podľa mňa sme schopní to oceniť a tiež uvedomiť
si, aká je v tom sila. Nemyslím si, že by sme boli nejakí
namyslení, lebo jedným z dôvodov, prečo ešte stále robíme
albumy je to, že si stále myslíme, že môžu byť lepšie ako tie
predošlé a tak je potom ľahké byť skromnými. Asi chápem tých ľudí,
ktorí prídu dva-tri krát za týždeň za mnou len preto, aby mi
povedali niečo milé. Denne dostanem toľko komplimentov, ktoré si vôbec
nezaslúžim. Nepotrebujem sa predvádzať alebo rozprávať o tom, v čom
som dobrý. A myslím si, že som to ani nikdy nerobil. Hlavne keď
pracujeme na albumoch, keď robíme na Naderovej kampani, alebo na
kampani Choice USA, alebo na veciach ako rodné listy pre adoptovaných...Môžeme
tak darovať nejaké peniaze a čas, alebo použiť svoj hlas na podporu
riešena problémov, ale vždy máme rešpekt pred ostatnými ľuďmi,
ktorý naozaj chodia deň čo deň do práce. Je to ich práca, ktorú
robia aby dostali svoj plat a okrem toho sa ešte snažia vyriešiť
niektoré problémy, ktoré vyzerajú ako nevyriešiteľné. O:
Od vzniku kapely, ale hlavne v posledných rokoch si bol politicky
aktívny, napríklad publikovaním Príručky
pre slobodné žitie ( vydanie časopisu fanklubu Pearl Jam s príspevkami
od Michaela Moore-a a Ralpha Nadera, popri ostatných). Nebojíš sa, že
tak stratíš fanúšikov? EV:
Myslím si, že ak by som sa niekde objavil s tým, že nechcem
nikoho stratiť svojím názorom, musel by som zmierniť svoje
stanovisko alebo informáciu, ktorú zverejňujem do takej miery, že by
to už stratilo silu dačo zmeniť. Je to riskantné, ale je to súčasťou
vytvárania a zúčastňovania sa otvorených a čestných debát. Videl
som už pár ohlasov v novinách, ktoré boli celkom drsné a tuším
sa rozhorčovali, že ako sme sa mohli pridať k niekomu ako je
Noam Chomsky. Ja osobne som na to nijako nereagoval, ale cítil som, ako
keby tie fakty boli zavádzajúce. Netuším, či sa tu niekedy objaví
napalovacia spoločnosť. Napísal som list na začiatku uvažovania o
tom, že toto je vec, v ktorej by sme mohli dačo urobiť ešte počas
formovania mienky a tak to ľudia proste musia akceptovať a zistiť, čo
to pre nich znamená. Alebo, keď sme boli na minulom turné – naše
posledné vystúpenie bolo deň pred voľbami prezidenta v r.2000
– na začiatku turné som pripomínal ľuďom, aby šli voliť. Vonku
sme mali volebné transparenty, na ktorých bolo napísané: „Nejdeme
vám hovoriť, koho máte voliť. Sformulujte si svoj hlas podľa seba a
sledujte, či môžete dosiahnuť, aby politici rešpektovali váš
hlas.“ Len sme chceli povzbudiť tých mladších, aby šli voliť. V novembri
na Západnom Pobreží som stále hovoril: „Voľte Ralpha Nadera!“
(smiech) O:
Zmenili sa nejako výrazne tvoje politické názory od vzniku kapely? EV:
Mal som s tým viac osobných skúseností, ako napríklad to, že
som sa zúčastnil pretekov pre Nadera, svedčiac o výsledku týchto
pretekov – ako veľa ľudí ukázalo, akú mali energiu a potom vidiac
reakciu v médiach. Alebo moje priateľstvo z minulosti s Howardom
Zinnom, deliac sa o obyčajné radosti života, nie len o históriu a
politiku...To bolo veľké plus. Myslím si, že som teraz viac vyrovnaný,
múdrejší a plný nádeje ako som býval. Keď je proste niekto mladý
a dostane sa sem, o pár rokov sa z toho stane frustrovaný - alebo
o 6 mesiacov (smiech). Dnes mám v sebe o trochu viac nádeje a
pochopil som, že veci sa nedajú zmeniť cez noc. Niekoľko rokov sme
dosť intenzívne bojovali proti trestu smrti a teraz to bude už siedmy
rok. Keď sme sa do toho vložili, mysleli sme si, že to potrvá rok,
možno dva a už je to sedem rokov. Človek neustále dospieva, až kým
pochopí, čo to bude vyžadovať a tak si zvyšuje svoju výdrž.
Nedovolíš, aby ťa predsa pohltila beznádej, keď hľadáš zmenu.
O:
Ako veľa času venuješ týmto tvojim aktivitám? EV:
Obvykle pondelky, stredy a štvrtky od desiatej do šiestej...(smiech) A
cez prázdniny si dám voľno. Ale nie, ono je to spojené so všetkým,
čo robíme. Tak poprvé, som hlavne v kapele a ako vedľajší účinok
toho je, že skončím takmer bez hlasu a tak potom rozmýšľam, kde by
som sa ešte mohol uplatniť. Teraz to vyzerá, ako keby toho bolo strašne
veľa, hlavne odkedy si to ľudia začali všímať. Ale tiež je dôležité
mať svoj vlastný život a tráviť čas mimo oboch týchto vecí,
uvedomiť si, aké je to dôležité byť s ľuďmi, ktorých máš
rád a robiť ostatné veci, ako maľovanie a tak. Podľa mňa je jediným
rozumným spôsobom života to, že sa nerobíš zodpovedným za celú
planétu a že robíš dačo pozitívne. Zdá sa, akoby to bolo
nevyhnutné byť súčasťou spoločnosti. Z jednej strany sa ti môže
zdať, že nezáleží na tom, čo sa v hudbe hovorí, alebo aký názor
prezentuje, ale na druhej strane, najviac čo si môžeš želať je,
aby sa aspoň pár semienok z toho ujalo. Žiadna hudba nikdy
nezastaví vojnu. To, čo zastaví vojnu, je veľké množstvo vriec s mŕtvolami,
alebo veľké množstvo protestujúcich ľudí v uliciach predtým,
ako vojna začne. O:
Riot Act vyzerá byť viacej
povzbudivý ako vaše posledné dva albumy – niečo medzi optimizmom a
dezilúziou. EV:
Podľa mňa perfektne reprezentuje môj súčasný postoj. (smiech) Som
optimistický, ale v dezilúzii, plný nádeje, ale frustrovaný.
Je tam pieseň „Green Disease“. Niekedy počujem správy o platoch
CEO a o platoch korporatívneho managenentu a je to pre mňa záhada, čím
si môže niekto ospravedlniť to, ako veľa peňazí berie za cenu ľudského
živobytia. Je to smiešne, ale stále som zvedavý, ako sa môžu tak
ľahko rozhrešiť a užívať si svoje bohatstvo. Nechápem ich. A na
konci tej piesne hovorím niečo, ako: “Môžeš sa pozrieť na tento
svet srdcom a nie rozumom?“ Niečo z toho vychádza aj z hrania
v kapele, ktorá je práve na turné a zdržuje sa obvykle v jednom
z najkrajších hotelov. Tam môžeš vidieť na vlastné oči
plytvanie majetkom a celé bohatstvo okolo, až si povieš:
„Preboha!“ Potom sa to znižuje na umenie obchodovať. My dávame našu
kreativitu do umenia, hudby a pár ostatných vecí, oni do umenia
obchodovať. To proste nepochopím, keď vidia len čísla, ktoré
predstavujú ľudí, ako sa môžu vyhnúť svedomiu a morálne sa s tým
vyrovnať, že im zničia životy a nič im nenechajú. Podľa mňa je
to násilný zločin. Je to rozhodne viac násilné ako predávanie
marihuany. O:
Tak sa zdá, že na tomto albume sú viac osobnejšie piesne ako na
predošlých dvoch – hlavne „Cropduster“ a „Ghost“. EV:
Pre mňa je „Cropduster“ tak trochu o životnom cykle, ktorého, či
chceme alebo nie, sme všetci súčasťou. Odkiaľ to zo mňa, preboha,
vyšlo? (smiech) Práve to bude len pár týždňov, čo som to počúval:
„Seed to seedling, root to stem...the world thought me.“ („Od
semienka po semenáčik, od koreňa po stonku...svet myslel mňa.“) Je
to všetko o obrovskom ľudskom egu, ako keby to bola tá najpodstatnejšia
vec na svete. Neviem, prečo to znie tak nerovnovážne. Keď sa to tak
vezme, máme teraz silu zničiť ľudský život a staviame sa k tomu
naozaj ako gavalieri – zľahčujeme to na veľké „Odhalenie síl
Iraku“, ako keby to bolo v poriadku. Corral a George W. si
vyhrnuli rukávy a najradšej by rýchlo urobili za niekým hrubú čiaru.
Štve ma, že sa George Bush dostal do Bieleho domu a že Gore nebol
schopný byť lepším kandidátom po ôsmich rokoch skvelej ekonómie,
keď zastával tento úrad. A tiež ma štve to, že predtým sa
hovorilo len o modrých šatách a my dokonca nemôžeme ani vyjsť von
s informáciami a nechať ľudí pochopiť zodpovednosť Dicka
Cheney-ho s Haliburtonom a jeho
spoluzodpovednosť s ropou v Iraku, a obchody s ropou
priamo so Saddámom Husseinom cez popredné spoločnosti, ktoré museli
spolupracovať s Haliburtonom. Som sklamaný množstvom informácií,
ktoré nevyzerajú, že by mali niekedy vyjsť najavo. O:
Myslíš, že sú na vine médiá, alebo apatická verejnosť? EV:
Z jednej strany áno, keď si
vezmeš to, čo sa píše o týchto konkrétnych informáciach, ktoré
vychádzajú napovrch v New Zealand Herald a sú sotva spomenuté v New York Times, musí ťa napadnúť otázka, kde je to
zmanipulované a kde tieto „filtre“ sú. Začal som to hlľadať
tak, že som sledoval, ako kolujú peniaze a hneď v tom začalo byť
jasnejšie...ako napríklad General Electronic, ktorá vlastní tú
spoločnosť na výrobu bômb a sú za vojnu. OK, zdá sa, že to dáva
zmysel. O:
Nahrávate pod väčšou značkou, v podstate pracujete pre obrovskú
spoločnosť. Netrápi Ťa to v kontexte s tvojim politickým
presvedčením? EV:
Snažíme sa udržať si kladný vzťah, ale tak sa zdá, že sme
kapela, s ktorou sa dosť ťažko spolupracuje, a to aj preto, lebo
nemáme na všetko rovnaký názor. Asi si vo všeobecnosti myslia, že
sa pokúšame sabotovať našu kariéru. (smiech) O:
A pokúšate sa? EV:
Občas určite. Myslím si, že je to naše právo, alebo aspoň z časti.
Podľa mňa naše objavenie bolo vždy prenikanie spoza hraníc. Asi s tým
trochu prestanem. O:
Vždy si sa zaujímal o hudbu a brával si so sebou kapely ako The Frogs
a Mudhoney na turné Pearl Jam. Čo Ťa zaujíma teraz? EV:
Sleater-Kinney
má práve vynikajúci album. Stále počúvam kazetu Fugazi, ktorá vyšla
pred rokom. Alebo nový album Sonic Youth. Týpek, ktorý pracuje so
Sonic Youth, Jim O‘Rourke, má celý katalóg, ktorý som si veľmi
podrobne preštudoval. On je naozaj iný, jedinečný. Alebo Wilco, s ktorým
Jim niekedy spolupracoval. Veľa rokov som počúval Cat Power a podľa
mňa vydá tento rok nový album...A práve som dostal nový album
Chrisa Cornella Audioslave a
zatiaľ sa to zdá byť dosť silné. O:
Je
niekto, s kým by si chcel spolupracovať mimo Pearl Jam? EV:
Momentálne Cat Power, dodal som jej niekoľko vecí na nový album.
Zavrieme sa do izby a spievame spolu, a to jeden zo zlatých klincov
minulého roka – alebo tohoto? Asi tohoto. Zrejme tam budem pod
pseudonymom. Asi to malo byť tajné. (smiech) Beck so mnou urobil pieseň
Everly Brothers v Los Angels. Je to zábavné spievať s ďalšími
luďmi, ktorí sú naozaj dobrí speváci. Je v tom až dačo veľmi
dojímavé pri splietaní viacerých vokálov. O:
Nechcem
otvárať staré rany, ale práve vychádzajú Kurtové denníky. Aký máš
názor na ten nápad vydať ich a hlavne na tie časti, ktoré kritizujú
Pearl Jam? EV:
My
sme boli spoloční predstavitelia Seattlu, alebo také dačo? Podľa mňa,
nech mal vtedy hocijaké informácie, a nech o nás už hovorili vtedy
hocičo, pre nás to nevyznelo ako hra. Je možné, že som mohol vtedy
pravdepodobne dáko súvisieť s tým jeho dojmom, ktorý sa mu
zrodil v hlave. Boli to divné časy - v nahrávacom priemysle
sa točil okolo všetkého hnusný oportunizmus a kto mohol, zo Seattlu
vypadol. Vtedy nás to dosť trápilo, a ak v tom bude napísané,
prečo sme mu vadili, potom to budem môcť dáko pochopiť. O:
A čo si myslíš o publikovaní niečoho podobného vo všeobecnosti?
Na jednej strane by si si asi rád prečítal niečo ako denník Boba
Dylana, alebo Jima Morrisona, ale denník Kurta Cobaina sa zdá byť príšerne
blízky. EV:
Strávil som nejaký ten čas s Kristom Novoselicom a Daveom
Grohlom a rád som počúval ich kapelu, ale pokiaľ ide o albumy
Nirvany, stále sa mi to ťažko počúva, lebo mi to stále pripomína
veľmi traumatizujúcu epizódu. Ešte som sa nevyrovnal so skutočnosťou,
ako to vtedy dopadlo. A doslova neznášam komentovať to, lebo Krist,
Dave a ďalší jeho bližší priatelia by o tom pravdepodobne mali
viacej čo povedať. Ale čo sa mňa týka, boli to pre mňa naozaj ťažké
časy. A stále sa to vracia. A došiel som iba na to, že v takýchto
situáciach nie je na vine nikto. Zvykol som predtým dávať niekomu za
vinu to, že sa cez to nevedel preniesť – teraz mám na mysli závislosť
– ale nedávno som mal pár skúseností, od ktorých už neviním
nikoho. Mohlo sa to stať každému. |
|
| preložila: Lenka | |